Kučkin - novy člen.

S odchodom pána Fera z Tisovca začali pribúdať iné štvornohé stvorenia, ktoré spojili svoj osud s ľudským plemenom - mačky. Z jara tohoto roku pribudli dve mladé, minuloročné mačky, ktoré Fera asi ani nezažili. Jedna prevažne biela, ktorá podľa toho od neterí dostala meno Milky a druhá viac čierna ako iná - Monty.

Keďže Olge (svokre) v jej letnom pobyte chýbal spoločník, zvykla im čo to podarovať z ľudských prebytkov. Monty a Milky pomaly začali náš dom a hlavne záhradu pokladať za svoje teritórium čo sa ako prvé preukázalo ubytkom vtáčich mláďat. Príroda je príroda. Onedlho priviedli na svet aj ony svoje mladé. Najprv Monty a neskôr v auguste aj Milky. Pokým divoká a nespútaná Mony svoje mladé opustila a našli sme ich už mŕtve, Milky sa vzorne starala o tri malé hladné chumáče.
Keď však Olga odchádzala na tri týždne z Tisovca stala sa tragédia. V deň jej odchodu Milky zrazilo auto a mačatá ostali samé napospas všetkým nástrahám a hladu. Keď sme po troch týždňoch prišli v piatok večer späť nažive ostalo iba jedno kričiace a nafúknuté chlpaté vrecko. Jeho túžba po jedle a prítomnosti niekoho teplého ho napriek vysileniu stále hnala šplhať sa hore po každom naokolo. Vedelo sa vydriapať po nohavici a svetri až k hlave. Jednoducho prežilo. A práve tým si aj mňa trochu získalo. Nikdy som nebol priateľom mačiek a vadila mi ich nezavislosť a vzdorovitosť. Navyše mi od mlada vštepovali, že mačky prenášajú choroby... Milo, to meno dostal asi po mame, však svoju životaschopnos demonštroval zo všetkých síl. Rástol a užíval si. Dostal hneď niekoľko privilégii. Dostával pravidelne jest a niekedy aj niečo nepravidelne a navyše. Mohol isť do domu, čo zatiaľ žiadna mačka nie. Vlastne sa stal miláčikom všetkých ktorí do Tisovca na chalupu chodia. Pomaly prišiel október a blížil sa november, ovce zohnali z kopcov do maštalí a zimných prístreškov. Svokra Olga sa rovnako chystala na prezimovanie v Bratislave. Vyvstala otázka čo s Milom mal iba niečo vyše dvoch mesiacov a nebolo jasne či by zimu vydržal vonku a sám. Bola tu síce jeho teta Monty, ale sa nestarala ani o vlasté. Vždy som hájil názor, že keď človek poskytne domácemu zvieraťu stravu a strechu, teda pána, zaväzuje sa niesť za neho zodpovednosť. Nie každy sa však s predošlým stotožňuje a tak sa stalo, že Milo skončil u nás doma v Bratislave (keby to pán Fero vedel).

Trojhodinovú cestu autom prežil celkom bez ujmy. Okrem hladania vhodného miesta na toaletu čučal alebo spal. Doma si relatívne rýchlo zvykol. Zaobstarali sme mu "mačací záchod" na ktorý chodí poctivo a s úspešnosťou 100%. V kategórii čistota mačky víťazia nad psami na plnej čiare. Stále je nenažraný ako keď sme sa vrátili do Tisovca a našli ho. Hneď ako sa udomácnil začal si dovoľovať a neuveriteľne vyčíňať. Vstáva o pol šietej, alebo skorej a búcha, naháňa a pobehuje. Zaspí ak dostane nažrať, ale iba tak na 20-30minút. Kučkin Milo sa pomaly stáva súčasťou našej domácnosti. Sále mi však vadí že je príliš samostatný, nemá záujem aby človek bol jeho pánom, jemu iba stačí ak mu dá jesť a postará sa... a to je trochu iné garde ako u psa.