Je mi veľmi smutno

Keď som sa vrátil z Nového Zélandu tak náš byt bol asi týždeň prázdny, lebo Hanka bola na lyžovačke. Neviem už kvôli čomu, ale išiel som na balkón ktorý máme zo spálne a ktorý moc nepoužívame. Akonáhle som otvoril balkónové dvere zbadal som vyletieť holuba, odniekadiaľ zo vzdialenej časti, z podlahy. Keď som sa prizrel bližšie zbadal som na podlhovastom kvetináči, aké sa používajú pre muškáty, na zemi ledabolo urobené riedke hniezdo a dve malé biele vajcia. "No zbohom, holubie hniezdo!" pomyslel som si s odporom a začal zvažovať ako toho votrelca odstránim.




Postupne som však vykypel a rozhodol sa nebrániť prírode a novému životu na svet. Zavrel som dvere a holubací pár, ktorý sa inak vzorne staral a striedal som už vyrušoval iba veľmi zriedkavo. Holuby si zvykli a neskôr ani z hniezda neodletovali. Jedného dňa po Veľkej noci, keď som kontroloval nových susedov som zbadal pod starým holubom dole sa niečo hmíriť, podišiel som bližšie a dospelák odletel. V hniezde už neboli dve ale iba jedno vajce, ale zato tam bola malá smiešne operená kôpka, ktorá vyzerala pekne škaredo. Ano bolo to pár dňové holúbä. Samozrejme som ho hneď odfotil a dal mu meno, Kristián. A tak sa v mojich očiach z niečoho odporného a nechceného stalo niečo živé a milé.

Kristián postupne rástol a rodičia sa o neho starali. Jeho súrodenec však stále drepel zavretý ako sa neskor ukáže vo svojej rakve.

Dnes navečer som prišiel domov a chystal sa na domovú schodzu. Pred odchodom som ešte išiel pozrieť Kristiana. V hniezde bol sám a pobadal som že už nacvičuje nejaké pohyby krídlami a snaží sa aj pohybovať. Zavrel som dvere a vyšiel zo spálne, ibaže po pár minútach som sa vrátil po niečo do skrine a periférne som zbadal vyletieť z balkóna vtáka. Nič zvláštne, veď sa to dialo posledných pár týždňov. Ibaže, ale to asi nie... ten vták sa mi zdal bielo čierny s dlým chvostom, vonkoncom nie holub, ale sôr straka! Vošiel som na balkón a kristiána ani druhého vajca nikde! To snaď nie, veď straka by ho nemohla odniesť. Podišiel som bližšie a Kristián bol asi o pol metra ďalej, ale vajca nikde. Musela ho zobrať straka. Pozriem smerom hore kam odletela a zbadal som jej dlhy chvost na odkvape. Otočím sa a bežím do kuchyne po metlu. Cestou si ešte hovorím: ".. švihni! nieže ho chmatne.... ale veď to je blbosť, straka predsa neje holubov, alebo ano?" Keď som sa vrátil späť straku som zbadal odletieť z vedľajšieho balkóna. Čo teraz? Vrátil som sa do kuchyne odniesol svoju zbraň a priniesol lopatku a noviny. čo najopatrnejšie som Kristiana naložil na lopatku, vystrájal dosť agresívne gestá a uložil ho späť do hniezda. Zčasti som ho prikryl starým vandlíkom, aby som ho skryl, ale po chvíli uvažovania som vandlík vrátil späť. Kď som videl z vedľašieho domu prilietať pár známich holubov, vyparil som sa z balkóna a ponáhľal na domovú schôdzu, veď som už aj tak meškal.

Po dvoch hodinách keď som sa vrátil som volal s Hankou a rozprávajúc celú príhodu som otvoril opatrne dvere na balkón, aby som skontroloval situáciu. Presne v okamihu keď som rozprával o unesenom vajci a vypadnutom z hniezda holubäti som to zbadal. Holuby, neboli v hniezde, ale priamo pred dverami sedeli vedľa seba na zábradlí a.. a neuleteli?! Potom keď som sa chcel pozrieť do hniezda a moje oči skĺzli na podlahu balkóna a moje slová do telefónu sa zasekli.... Ležal tam Kristián, teda to čo po ňom zostalo, roztrhané telo bez hlavičky. Celý výjav dokreslovala asi polmetrová krvavá šmuha, ako dokaz hrozného zápasu. Ostal som ako obarený, myšlienky mi začali letieť hlavou ako práve vytrisknutý prameň vody. Najprv zlosť a pomsta, potom pocit viny a napokon ..... pozrel som späť, hore na pár holubov a zbadal ako sa na mňa pozerajú, sedia a vôbec sa neboja. V ich očiach som zbadal smútok, ano naozaj smútok a zmierenie. Pominula zlosť, aj pomsta a ostal iba smútok až mi srdce zvieralo.

Pred chviľou som sa opatrne pozrel na balkón a holuby tam stále sedeli, presne tak ako keď sedia kamenné na hrobe. Iba pootočili hlavou a pozreli na mňa a Krisián stále mŕtvi leží dole. A tie holuby tam stále sedia... a ja som veľmi smutný