Tak už je to tu!

width="400" 4x4OffroadStyle Cover Page
Originally uploaded by jano mraz.

V časopise 4x4 Offroad style vyšiel mnou avizivaný a uverejnený článok Petra Holanského o expedícii do terénov Rumunských hôr. Podstatné však je že všetky publikované fotografie sú made by Jano Mráz ako možno vidiet v pravom dolnom rohu. Inými slovami to sú prevé fotografir, ktoré mi niekto uverejnil. Otázne je či vzhľadom na kvalitu tohoto periodika je to dobré či zlé...

Neuverejnený článok.

Môj strýko a zároveň aj menovec je jedným z najznámejších žijúcich slovenských maliarov. Ak sa niekto má chuť spýtať prečo - tak preto že je známy nie len v na šej malej korupčnej krajinke, ale aj vo svete. Žije už tridsať rokov Nemecku a maluje, a pekne.

Okrem toho že maluje, hraje na fujare, gitare a husliach, alebo píše vianočné piesne zároveň aj propaguje Slovensko tam kde je, vo svojom okolí. V rámci toho každoročne vodí na slovensku jednu či dve várok, kulturných nadšencov z Nemecka a Švajčiarska po stopách slovenskej gotiky a súčasnej kulúry.

Minule napísal o tejto bohumilej činnosti článok a oni mu ho neuverejnili. To mi prišlo ľuto a chcel som mu to aspoň trocha nahradiť. Preto som si dovolil uverejniť článok na mojom blogu. Dúfam že mu trocha vylepším náladu. Tak pozorne čítajte!



Od 22. septembra do 1. októbra som sprevádzal po Slovensku za gotikou 39 švajčiarskych členov katolíckeho vysokoškolského spolku Stauferovcov z Lucernu. Boli to traja páni vysokoškolskí profesori, doktori, právnici, architekti a inžinieri. Dva dni sme strávili aj v mojom rodnom meste Ružomberku a okolí (Všechsvätský kostol, kostol v Martinčeku a pod.) Samozrejme, že sme si prezreli aj mesto, lebo ich mimo gotiky zaujímal aj súčastný život, nakoľko Slovensko aj napriek teraz už vlastnej štátnosti je v podstate stále (žialbohu) ešte takmer biely flak na politickej a kultúrnej mape Europy.

Škoda, že som nemal so sebou magnetofón a nemôhol nahrať jednotlivé komentáre, ktoré odzneli pri prehliadke mesta. Všetko by bolo presne pasovalo do vašej rubriky Ružomberok – centrum Liptova a Oravy. Preto mi dovoľte, aby som aspon v krátkosti zaznamenal tie najzávažnejšie fakty a pripomienky. Zaujímavé bolo ako presne a vecne dokázali spoznať problémy rozvoja a úpadku nášho rodného mesta.

Ešte v autobuse som im povykladal históriu mesta a okolia. Boli veľmi prekvapení, že už za Rakúsko-Uhorska patril Ružomberok hlavne čo do ekonomického významu medzi popredné mestá monarchie. Tak isto som im hovoril o Andrejovi Hlinkovi a úlohe mesta v naších narodných dejinách, ako aj o tom, ako naše mesto potom za prvej republiky trpelo práve za túto úlohu. Ako málo pre Ružomberok urobili za Slovenského štátu mnohí ministri a vysokí štátni úradníci pochádzajúci práve z nášho mesta a potom o absolutnom bojkote rozvoja nášho mesta za povojnovej komunistami riadenej ČSR.

Ružomberoku nielen že zobrali sídlo župy, župný úrad, župný súd a iné dôležité úrady, ale potom aj okres a najradšej by ho boli komunisti úplne vymazali z mapy miest, ale aj z povedomia národa.

Je to len náhodou, že dnes už v Ružomberku nestoja ani len všetky rýchliky a že meno mesta ešte ani dnes nenájdete na dialničných ukazovateľoch skôr ako 30-50 km pred jeho hranicami? Prečo ešte aj dnes existuje v meste len jeden velký zamestnávateľ, ktorý môže tak využívať svoje monopolné postavenie.

O to väčší bol záujem mojich hostí o to, čo sa deje v meste dnes. Ako a či sa vedenie mesta snaží odtsrániť viny spôsobené predošlými režímami. Veľkými snahami a úspechami som sa veru nemôhol pochváliť a preto som to nechal viacmenej na nich, aby vlastnými očami môhli vidieť, čo sa dnes v meste deje, ako pokračuje jeho výstavba, a či sa odstraňujú na meste aspon tie najväčšie hriechy spáchané v nedávnej minulosti.

Ich konštatovaním a komentármi k súčastnej situácii som bol viac ako otrasený. Čítali (absolutne nezaujate) z obrazu mesta, ako z otvorenej knihy a neušlo im takmer nič. Stále sa ma pýtali či existuje voláky urbanistický program na rekonštrukciu mesta a že ak áno, tak že prečo to nikde nie je poznať. Pýtali sa ma prečo sa pôvodné hlavné triedy mesta (ak to tak môžeme nazvať), čím ďalej tým viac strácajú a zastavujú sa rôznym architektonickým haraburdím (pre presnosť uvádzam original nemecký výraz architektonischer Schamrn). Mali tým na mysli rôzne betónové “tankové prekážky” okolo hotela Kultúry, na Obchodnej a pod. Ako som im mal vysvetliť riešenie plochy pred bývalým ONV (pochybný pamätník SNP) do ktorého sa ešte len pred pár rokmi zabetónoval milióny korún a teraz sa tam stavia pizzeria? Ako som im mal odôvodniť prečo sa pokazila silueta kostola a kostolných schodov tou strašnou polookrúhlou strechou na rohu Podhory, alebo ako a kto môhol dovoliť postaviť práve tam, na tak preferovanom mieste desiatky garáží?

A to už nehovorím ani len o neschopnosti správneho osadenia stavby, ktorá sa dnes neviem kôli čomu nazýva tržnicou. Ako som im mal vysvetliť existenciu tej strašnej dlažby okolo tržnice, na ktorej si idú okolo idúci polámať aj v lete nohy?

A tak to išlo do nekonečna. Že kde sa stratila snaha o eleganciu, sviatočnosť a monumentalitu pri riešení dlaždenia mesta. Že všetky tie strakaté, na uhlopriečku a do kruhov kladené dlažby pôsobia agresívne na chodcov a pod. A to je len malý výťah z otázok na ktoré som ani pri najlepšej vôli nevedel odpovedať. O komentároch a poznámkach už ani nehovoriac.

Vtedy som si pomyslel, že by som bol asi najlepšie urobil, keby som ich nebol vôbec zaviedol do môjho rodného mesta. Mal som ich radšej nechať prenocovať napr. v Mikuláši. Tam by som sa nebol cítil priamo “trafený” a tam by ma takéto otázky zaručene tak neboleli. Jano Mráz

Aforizmy

Bernarda Shawa sa raz pýtali prečo sa niektoré ženy nikdy nevydajú, po krátkom uvažovaní odpovedal: - príčinu môžu byť dve, buď priveľa hovorili NIE, alebo často hovorili ANO.

Roztržitosťou je ak muž po svadobnej noci dá žene libru, zvykom je ak ju žena prijme.

Offroad expedícia do Transylvánskych Álp - Jún 2006

Originally uploaded by jano mraz.

Rumunské Transylvánske alpy sú dnes už takmer tradičnou destináciou aj pre slovenských „ofrouďákov“. Hoci tam jazdíme na expedície pravidelne, každý rok nám pripravia množstvo nových, neočakávaných a neraz veľmi zaujímavých zážitkov...

Takto začína článok môjho priateľa Petra Holanského o expedícii do Rumunska, ktorý ma po dlhšiom váhaní prizval do tímu tak trochu aj ako fotografa. Takže mi nedá neuverejniť ho aj s pár mojimi fotografiami. V tlačenej podobe ho môžete nájsť v časopise 4x4 Offroad.


Depeša z rumunských hôr.

Rumunské Transsylvánske alpy sú dnes už takmer tradičnou destináciou aj pre slovenských „ofrouďákov“. Hoci tam jazdíme na expedície pravidelne, každý rok nám pripravia množstvo nových, neočakávaných a neraz veľmi zaujímavých zážitkov. Nebolo tomu inak ani na našej poslednej výprave za dobrodružstvom, o zážitky z ktorej by som sa teraz s Vami rád podelil...

Minule sme si zvolili pre rumunské adrenalínové zážitky mesiac júl a pršalo nám každý deň ( samozrejme okrem posledného, keď sme šli domov...). Preto sme sa teraz rozhodli ísť v júni. No akosi sme si neuvedomili, ze zima trvajúca tento rok až do mája nám môže pripraviť zasa iné prekvapenia, ale k tomu sa dostaneme neskôr. Osoby a obsadenie na našej výprave boli notoricky sa opakujúce, ako v 134.pokračovaní venezuelskej telenovely.
Nechýbali tu mne známi, ostrieľaní( alebo, skôr blatom ostriekaní...) a expedíciami do sveta ošľahaní ofrouďáci. Dunajskej Stredy na novej Toyote v expedičnej úprave sme radi privítali vždy dobre naladeného Vojta, so synom rovnakého mena. Z Handlovej prišiel na sériovej Santane zdolávať nástrahy rumunských hôr Ľuboš s mechanikom Danom a kronikárom našej púte, Emilom. Na druhej LC 120 tu bol Toudy s fotografom výpravy Janom. V mojej LC 73 sa našlo ešte miesto pre Jara a Mira.

Originally uploaded by jano mraz.

Tentokrát sme zamierili do pohoria Bihor-Vladeasa, ležiaceho asi 80 km juhovýchodne od Oradei. Skutočnosť, že nikto z nás v týchto horách ešte nikdy nebol a naše mapy boli asi 20 rokov staré, bola prísľubom ozajstného objavovania nepoznaného, čo v nás všetkých, bez rozdielu, vyvolávalo príjemné šteklenie očakávania. Dve Toyoty vyrazili už ráno o tretej hodine z Bratislavy a po ceste sa k nám pripojili Vojto s Lubošom. Jano s ďaľšou Toyotou dorazí zajtra. Počasie nám nepraje, pretože nám striedavo prší a na jún je vcelku chladno. Diaľnicu po čase striedajú okresné cesty a nekonečné úseky cez maďarskú pustu, s rýchlosťou nezmyselne obmedzenou na 50 km/h. Konečne je tu, po 500 km z Bratislavy, rumunská hranica a s ňou čiastočná úľava z prekonania značnej časti našej dnešnej etapy. A sme v Rumunsku. Sú tu obligátni žobráci, väčšinou deti, donekonečna opakujúce „...daj euro...“. Kto má dobré srdce a „dá euro“, už sa ich nezbaví...
Do nášho „nástupu do terénu“ nám ostáva prekonať ešte asi 150 km a preto po nevyhnutnej výmene peňazí, bez otáľania vyrážame. Spojenie cez vysielačky a naša nedočkavosť, nám pomáhajú prekonávať ďaľšie a ďaľšie kilometre rozbitých rumunských ciest. Cieľom nášho dnešného dňa je dostať sa na meteorologickú stanicu (Cabana meteorologica), v pohorí Vladeasa vo výške cez 1800m.n.m. No zvolili sme cestu u nesprávnej strany pohoria a po asi hodinovej jazde po lesných cestách, hoci máme náš cieľ takmer na dosah, delí nás od neho rozoklané, strmé údolie, takže musíme skúsiť z druhej strany. Našim neoceniteľným pomocníkom sú nám naše GPS prístroje, ktoré nám často najlepšie ukážu, že sa niekde motáme po horách stále dokola, ako prd v obývačke... Tak tomu bolo aj teraz. Z druhej strany pohoria, keď sa nám konečne po čase podarí nájsť správnu cestu na vrchol, tak nás na pol hodiny zastaví v asi v 1400 m.n.m. defekt na Vojtovej Toyote. Je asi 10 stupňov a prší. Po pauze a výmene kolesa letíme hore. Vo výške asi 1600 m.n.m. zisťujeme, že na jazdenie v týchto výškach by bolo tento rok asi rozumnejšie ísť o mesiac neskôr. Cesta je tam zrazu totiž na svahu s 20 stupňovým bočným náklonom, zakrytá asi metrovou platňou starého, mokrého, polozmrznutého snehu o rozlohe asi 2 hektárov. Takže prichádza na rad akčné obchádzanie, šmýkanie sa, navijaky, proste ten pravý ofroud. Po ďaľšej hodine stojíme na vrchole vo výške 1836 m.n.m. Radosť, sa však mieša s nevôľou, keď sa od starého správcu meteorologickej stanice dozvedáme, že tadiaľto cesta po hrebeni nevedie. Nakoľko sa blíži súmrak, odchádame hľadať niekde nižšie , menej veterné miesto na dnešný kemp.
Ráno nás víta azúrovomodrá obloha, ktorá sa nám páči omnoho lepšie ako tá včera a náladu nám nepokazí ani uvoľneným stabilizátorom roztrhnutá manžeta na Toudyho Toyote, ktorú spolu s Danom umne „opravia“ igelitovými sáčkami a lepiacou páskou. Tiež sa dozvedáme, že Jano s Toyotou, ktorý za nami vyrazil v noci sa musel už z Rumunska vrátiť z rodinných dôvodov domov. Balíme kemp a vyrážame. Hoci sme sa od domáceho rumuna dozvedeli, že sa nami zamýšľanou trasou cez hrebeň nedostaneme, hráme sa na trvrdohlavých a pokračujeme ďalej. Až štyri metre vysoké pole snehu ktoré spokojne odpočívalo na ceste vo výške asi 1700 m.n.m. nás opäť prinútilo brať vážnejšie dobre mienené rady domorodcov. No máme aspoň pekné zábery a ako na každej skutočnej expedícii, zasa to raz otáčame...
Po ďaľších, v hustom lese končiacich, slepých a neprejazdných cestách sa nám podarí konečne nájsť cestu na hrebeň, po ktorom pokračujeme ďalej. Odmenou za výdrž, sú nám nádherné výhľady na okolité lúky a hrebene vôkol majestátne sa týčiacich hôr. Takto podobne to vyzerá na našej expedícii deň po dni. V nasledujúcich dňoch zažívame ešte mnoho príjemných zážitkov, na ktoré budeme radi spomínať. Či už sú to krásne údolia a lúky okolo Padiša, kde na Vás okolitá krajina pôsobí ako v rozprávke, alebo zaujímavá ľadová jaskyňa (Pestera Sccarissoara),

Originally uploaded by jano mraz.

nádherné kempy v lone hôr, s neopísateľne krásnymi výhľadmi, akčný prejazd snehovým poľom pod vysielačom v pohorí Bihor, pomoc domácich pri oprave zlomeného ramena na LC 120(na zváranie nepotrebujú ochranné okuliare, ako my...),alebo spoločné budovanie mosta cez potokom odplavenú cestu.
Pri takýchto činnostiach vytvorené priateľstvá pretrvávajú. Preto mi nakoniec neostáva nič iné ako poďakovať sa všetkým zúčastneným kamarátom, za tieto naše spoločné zážitky, ktoré nám iste dlho ostanú v pamäti a spomínanie na ne nás rozhodne podporí v plánovaní ďaľších spoločných výprav do neprebádaných končín tohto sveta.

Autor:Peter Holanský

Diving trip - Egypt okt. 2006

Originally uploaded by jano mraz.

Moj Buddy - Dušan narobil na našom diving tripe mnoho fotografii pod vodou, zopár si ich zabudol u mňa v DATABANKE, tak som si dovolil sa s nimi pohrať a uverejniť.

Moje foto síce nie su z pod vody ale možno stojí za to ich pozrieť Egypt okt 2006

Katch's eye

Originally uploaded by jano mraz.

Priateľka Katch mi poslala ako ukážku fotky z nového digitálneho fotoaparátu svoj autoportét. Mňa magicky zaujalo jej zelené oko. Preto mi nedalo a pokúsil som sa o nejaké variácie. Dúfam že vás niektorá zaujme a Katch nenapaprčí. Ostatné foto nájdete po kliknutí na obrázok.