Neuverejnený článok.

Môj strýko a zároveň aj menovec je jedným z najznámejších žijúcich slovenských maliarov. Ak sa niekto má chuť spýtať prečo - tak preto že je známy nie len v na šej malej korupčnej krajinke, ale aj vo svete. Žije už tridsať rokov Nemecku a maluje, a pekne.

Okrem toho že maluje, hraje na fujare, gitare a husliach, alebo píše vianočné piesne zároveň aj propaguje Slovensko tam kde je, vo svojom okolí. V rámci toho každoročne vodí na slovensku jednu či dve várok, kulturných nadšencov z Nemecka a Švajčiarska po stopách slovenskej gotiky a súčasnej kulúry.

Minule napísal o tejto bohumilej činnosti článok a oni mu ho neuverejnili. To mi prišlo ľuto a chcel som mu to aspoň trocha nahradiť. Preto som si dovolil uverejniť článok na mojom blogu. Dúfam že mu trocha vylepším náladu. Tak pozorne čítajte!



Od 22. septembra do 1. októbra som sprevádzal po Slovensku za gotikou 39 švajčiarskych členov katolíckeho vysokoškolského spolku Stauferovcov z Lucernu. Boli to traja páni vysokoškolskí profesori, doktori, právnici, architekti a inžinieri. Dva dni sme strávili aj v mojom rodnom meste Ružomberku a okolí (Všechsvätský kostol, kostol v Martinčeku a pod.) Samozrejme, že sme si prezreli aj mesto, lebo ich mimo gotiky zaujímal aj súčastný život, nakoľko Slovensko aj napriek teraz už vlastnej štátnosti je v podstate stále (žialbohu) ešte takmer biely flak na politickej a kultúrnej mape Europy.

Škoda, že som nemal so sebou magnetofón a nemôhol nahrať jednotlivé komentáre, ktoré odzneli pri prehliadke mesta. Všetko by bolo presne pasovalo do vašej rubriky Ružomberok – centrum Liptova a Oravy. Preto mi dovoľte, aby som aspon v krátkosti zaznamenal tie najzávažnejšie fakty a pripomienky. Zaujímavé bolo ako presne a vecne dokázali spoznať problémy rozvoja a úpadku nášho rodného mesta.

Ešte v autobuse som im povykladal históriu mesta a okolia. Boli veľmi prekvapení, že už za Rakúsko-Uhorska patril Ružomberok hlavne čo do ekonomického významu medzi popredné mestá monarchie. Tak isto som im hovoril o Andrejovi Hlinkovi a úlohe mesta v naších narodných dejinách, ako aj o tom, ako naše mesto potom za prvej republiky trpelo práve za túto úlohu. Ako málo pre Ružomberok urobili za Slovenského štátu mnohí ministri a vysokí štátni úradníci pochádzajúci práve z nášho mesta a potom o absolutnom bojkote rozvoja nášho mesta za povojnovej komunistami riadenej ČSR.

Ružomberoku nielen že zobrali sídlo župy, župný úrad, župný súd a iné dôležité úrady, ale potom aj okres a najradšej by ho boli komunisti úplne vymazali z mapy miest, ale aj z povedomia národa.

Je to len náhodou, že dnes už v Ružomberku nestoja ani len všetky rýchliky a že meno mesta ešte ani dnes nenájdete na dialničných ukazovateľoch skôr ako 30-50 km pred jeho hranicami? Prečo ešte aj dnes existuje v meste len jeden velký zamestnávateľ, ktorý môže tak využívať svoje monopolné postavenie.

O to väčší bol záujem mojich hostí o to, čo sa deje v meste dnes. Ako a či sa vedenie mesta snaží odtsrániť viny spôsobené predošlými režímami. Veľkými snahami a úspechami som sa veru nemôhol pochváliť a preto som to nechal viacmenej na nich, aby vlastnými očami môhli vidieť, čo sa dnes v meste deje, ako pokračuje jeho výstavba, a či sa odstraňujú na meste aspon tie najväčšie hriechy spáchané v nedávnej minulosti.

Ich konštatovaním a komentármi k súčastnej situácii som bol viac ako otrasený. Čítali (absolutne nezaujate) z obrazu mesta, ako z otvorenej knihy a neušlo im takmer nič. Stále sa ma pýtali či existuje voláky urbanistický program na rekonštrukciu mesta a že ak áno, tak že prečo to nikde nie je poznať. Pýtali sa ma prečo sa pôvodné hlavné triedy mesta (ak to tak môžeme nazvať), čím ďalej tým viac strácajú a zastavujú sa rôznym architektonickým haraburdím (pre presnosť uvádzam original nemecký výraz architektonischer Schamrn). Mali tým na mysli rôzne betónové “tankové prekážky” okolo hotela Kultúry, na Obchodnej a pod. Ako som im mal vysvetliť riešenie plochy pred bývalým ONV (pochybný pamätník SNP) do ktorého sa ešte len pred pár rokmi zabetónoval milióny korún a teraz sa tam stavia pizzeria? Ako som im mal odôvodniť prečo sa pokazila silueta kostola a kostolných schodov tou strašnou polookrúhlou strechou na rohu Podhory, alebo ako a kto môhol dovoliť postaviť práve tam, na tak preferovanom mieste desiatky garáží?

A to už nehovorím ani len o neschopnosti správneho osadenia stavby, ktorá sa dnes neviem kôli čomu nazýva tržnicou. Ako som im mal vysvetliť existenciu tej strašnej dlažby okolo tržnice, na ktorej si idú okolo idúci polámať aj v lete nohy?

A tak to išlo do nekonečna. Že kde sa stratila snaha o eleganciu, sviatočnosť a monumentalitu pri riešení dlaždenia mesta. Že všetky tie strakaté, na uhlopriečku a do kruhov kladené dlažby pôsobia agresívne na chodcov a pod. A to je len malý výťah z otázok na ktoré som ani pri najlepšej vôli nevedel odpovedať. O komentároch a poznámkach už ani nehovoriac.

Vtedy som si pomyslel, že by som bol asi najlepšie urobil, keby som ich nebol vôbec zaviedol do môjho rodného mesta. Mal som ich radšej nechať prenocovať napr. v Mikuláši. Tam by som sa nebol cítil priamo “trafený” a tam by ma takéto otázky zaručene tak neboleli. Jano Mráz